Bicyklom na Budapešť

Autor: Michal Polgár | 11.9.2012 o 15:27 | (upravené 11.9.2012 o 18:09) Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1166x

Každý z nás určite pozná ten pocit túžby objavovania nových kultúr, nové jazyky akonáhle prejdeme hranice, nezrozumiteľné nápisy na celú budovu a iní ľudia. Niektorých, ako napríklad mňa, to tak vzalo, že by pre to spravili neuveriteľné veci... Ako malý som vždy využíval svoj bicykel, preto niet divu že na neho ani dnes nedám dopustiť. Keď som na ňom začínal, sprvu som cestoval len malé trasy. neskôr sa to začalo vyvíjať na okresy a Národné parky. Preto sa raz stalo, že na cestách som si povedal :" Poď do Budapešti..." A tak sa začína plánovanie a riešenie detailov.

Prológ

Po návrate zo spomínanej cesty som sa do toho skutočne vložil. Kúpil som nový bicykel, a vylepšil som ho na dlhšie cesty a záťaž. Všetko však nebolo za jeden deň to je jasné. Avšak prvýkrát sa na mňa usmialo oko osudu keď bol bicykel skutočne v perfektnom stave s batožinovým priestorom po bokoch.

Nastal čas pre plánovanie trasy. Cesta bola za sekundu na svete a viedla z Handlovej cez Žarnovicu, Hronský Beňadik, Želiezovce, Štúrovo až po Budapešť. Za druhú sekundu už boli vytrhnuté stránky z Autoatlasu ČSSR z roku 1985 a na nich zvýraznená moja cesta. Okrem cesty som však potreboval aj niečo na spánok, opravu bicykla v prípade kolízie a jedlo plus pitie tiež neboli ľahkým problémom.

Mal som však smolu, pretože s mojou "exkurziou" som sa nestretol s pochopením a tak som na nej musel pokračovať sám. Kamarát zo strednej mi požičal stan a tým mu vďačím za veľa, pretože ma posunul o veľký krok vpred. Keď som zvládol tieto dve základné veci, tak jedlo a ostatné drnosti by nemali byť problém, no nie? Tak som hneď vyrazil do obchodu a pokúpil vody a hlavne fazuľky v štipľavom náleve s pečivom. Sprvu mi však robilo jedlo starosti, pretože som myslel že toho mal nejak málo, dokonca som to rozratával na hodiny. Nakoniec aj tento problém skončil úspechom. Veci som si zbalil v rámci jedného večera s tým že som pri aj náradie, nožík, technický benzín a podobné užitočné srandy.

Ako sa tak zdalo, všetko bolo "ready" a na druhý deň som mohol vyraziť...

 

Kapitola prvá - Útek do vlastných myšlienok

Budík zvoní presne 4:30. Všetko je pripravené, dokonca aj ja a skutočne s plným ruksakom a bočnými taškami vyrážame do veľkého neznáma. Ipod spočiatku hrá a v rytme talianskych pesničiek pedálujem smerom k Žiaru nad Hronom. V hlave kopec myšlienok, pozitívnych, ale aj negatívnych ktoré mi radili otočiť sa. Skutočná cesta však pre mňa začína až za Žiarom. Na ceste som dokonca našiel takú tú pružinku s hákmi na konci ktorú som doma nenašiel a keby so ju vtedy nezobral ťažko povedať ako by som upevnil na tašky stan a protichemickú pláštenku proti dažďu...

Cesta do Žarnovice bola pekná, sem tam pár áut, no začínalo popŕchať čo v Žarnovici skončilo dažďom.  Našťastie netrval dlho a behom pol hodinky bol preč. Tu už som využil aj miestnych na získanie smeru. Behom stotiny sekundy sme opäť na ceste a vyrážame na Voznicu. Cesta na Voznicu až po "hradby" Novej Bane kypela krásou. Sám som si v duchu vravel že či sa dá cez takéto lesné cestičky dostať do Budapešte. Bola to vskutku cesta ktorá sa mi vryla do pamäti a zapôsobila na mňa. Keď som vyrážal, myslel som že za deň prejdem asi tak do Hronského Beňadiku. Omyl. Tu som bol ešte doobeda, pokochal som sa krásou tunajšieho kláštora posedel na námestí a poobzeral aj dom kultúry. Od tejto chvíľe sa všetko akosi zautomatizovalo a pokračoval som smerom na Tlmače.

Kam sa to hrniem, pomyslel som si cestou, pretože už som mal za sebou dosť kilometrov a začalo mi dochádzať že som nejak ďaleko. Avšak ako sa hovorí vzdialenosť je len stav mysle. V duchu tejto myšlienky ma to poháňalo ďalej. V Novom Tekove sa na mňa začali usmievať reaktory Mochoviec, ktoré som pofotil a vzbudili vo mne cestovateľskú maniu. Povzbudenie som však potreboval protože ma čakali len polia, rozpálené slnečné paprsky, polia a polia…

Pri Šarovciach, mimochodom mesto do ktorého som vošiel cestou v nekonečnom poli a taktiež som postrehol prvý preklad mesta v maďarčine som si spravil relax a vychutnal si ešte zatiaľ chutné fazuľky s rohlíkom. V tomto mestečku na mňa zapôsobilo námestie, alebo oddychová zóna, ktoré bolo netradične udržiavané a v peknom stave. Akonáhle sme boli s bicyklom opäť na cestách začal som vnímať detaily a krásu maličkostí. Ak by som mal byť konkrétny tak myslím že každému z nás by spravil neskutočne pozitívnu energiu starký v šedom saku a košeli, ktorému nohy lemovali nohavice s pukmi a hlavu mal skrytú pred nepriazňou slnka typickou baretkou. Na tom by nebolo nič zvláštne keby nemal tak neskutočne dobrú náladu, alebo keby nebol taký dobrý človek, pretože sme sa zdravili akoby sme sa poznali tých pár rokov.

V Želiezovciach na zastávke som využil chvíľu na odpočinok a nejakých 15 minút tu bola pauza. Po Želiezovciach nasleduje séria mestečiek Pohronský Ruskov, Čata, Bíňa, Kamenín. Po ľavotočivej zatáčke sme v Kamennom moste. Tu už som vedel že potraviny sú élelmiszer, tak som do jednej zašiel a kúpil dve vody. Slnko stále pálilo, a tak sa mi hodili. Okrem toho sa vraví, že nik dole na juhu nerozumie a jaké je to tam zlé. Ja som s tým napríklad problém nemal a každý mi tu rozumel a odpovedal, čím sa sčasti zmenila moja mienka o juhu Slovenska.

Bolo to skoro neskutočné keď som za necelý deň bol pri Štúrove. Ešte však nasledovala Nána, kde asi nebolo nič iné než stánky s melónmi á la dinnye… Ostrihomská bazilika sa už v diaľke týčila a hranice už boli na dosah.

Okolo 16:00 v hrubom odhade som dorazil do Šturova. Krásne mesto s pešou zónou, obchodíkmi a kopec zaujímavosťami. Nič som nekúpil, všetko som zatiaľ mal. Pár fotiek pri hraniciach a zo slovenského brehu Dunaja pár fotiek baziliky. Most prekonávam a idem smer Ezstergom. Za mostom prišlo vhodné rozmeniť peniaze, tak som sa rozhodol využiť maďarčinu. Darmo. Skôr po arabsky by som to povedal lepšie, ale nakoniec som dal tej milej pani za prepážkou zošit s nápisom:” Potrebujem zameniť 20 eur.” Dostal som nejakých 6000 forintov. Prvýkrát som si tu všimol bankovku s najväčšou hodnotou. Mala 20 000 forintov, čo je dosť keď sa to tak vezme. Tak ma napadlo aký vlastne vyhrávajú jackpot? To musia byť milióny, kvatriliardy a nie jak tu v tisíckach. Trochu to pripomína Nemecko pred vojnou, keď sa chlieb išiel kupovať s fúrikom plne naloženým peniazmi. Dokonca aj ten fúrik mal väčšiu cenu.

Prekonali sme hranice a začína nový svet. Nové značky ciest, a jazyk mi povedali že sa musím spoľahnúť len sám na seba. Ešte ten deň sme s bajkom pobehali Ostrihom, pozreli námestie a po Kossúthovej sa pokračovalo južne niekoľko kilometrov. Na kruhovom objazde som bol chvíľku v pomykove, ale mapka z ČSSR pomohla a zabočili sme naľavo tretí výjazd. Teraz bola pred nami len dlhá cesta 117. Ležalo tu mnoho vecí k zamysleniu, malé letisko, krásne skaly, polia, lesy a keď vezmeme spojenie cesty č. 117 a 10 tak aj veľa dediniek.

Ale za jeden deň by to aj stačilo. Skoro 12 hodinové šľapanie by sa malo za chvíľu skončiť. Bol som pripravený rozprestrieť stan, len nájsť nejaké prijateľné miesto. Také som našiel v menšom lesíku pri ceste. Dotrepal som tam bicykel, ktorý som už cestou aj nejak pomenoval. Niečo tu ale nesedelo. Bolo tu nespočet zelene a keď som oprel bicykel, pozrel sa bližšie tak som zistil, že to nie sú typické rastlinky ale skutočná marihuana. Dokonca som ešte volal na Slovensko, že ako to spoznám a všetko sedelo. Nakoniec som si povedal, že je blbý nápad tu zostávať, pretože bohvie komu to patrí, alebo či sem nik nechodí. Nechcel by som sa zapliesť s nejakým maďarským kartelom, ale pár fotiek som spravil. Teraz rýchlo preč odtiaľto…

Boli to rôzne pocity, myslím že som také zaujímavé pocity ani nemal. Každopádne po nejakom pádlovaní nasleduje sled dediniek Pilisjazsfalu, Piliscsaba a ešte nejaké Pilis. Srdce už prestalo biť a bol som v bezpečí. Stan som rozprestrel od cesty necelých 50 metrov v menšom lesíku. Všetko bolo na svojom mieste, bicykel a batožina v stane, a priestor pre spanie pre mňa. Ešte však nebolo veľa hodín a tak som cítil trochu že by sem niekto mohol dojsť. To sa zmenilo po zotmení a tak som si dal fazuľky v náleve s rohlíkom. Takto prebehol jeden klasický deň a nastáva čas pre spánok…

Kapitola druhá – Cesty sú môj domov

Budík opäť zvoní okolo piatej hodine rannej. Už som vcelku blízko Budapešti, preto som myslel, že tam prídem za chvíľku a budem tam maximálne do dvanástej. Cestou som ešte zažil vskutku pekné panorámy. Šero, ráno, neznámo, iné sumy na benzínke robili toto ráno výnimočné.

A je to tu! Hranice mesta Budapešť sú zdolané. Nasleduje spletitá sieť veľkoobchodov, semaforov, ale to všetko na jednej ceste. Bude ešte chvíľu trvať než skutočne prídem do tej pravej Budapešti, ale prvý krok je už za mnou. Skutočne som to dokázal. Do „pravého“ mesta som prišiel okolo siedmej. Prvým znakom mesta bol park s ruinami antických stĺpov, a podchodom ladeným do tohto štýlu. Bolo to krásne. Samozrejme som asi odbočil nejak pomimo ale mapka mesta ma uviedla do koľají. Prišiel som pri Dunaj a prechádzal most. Trvalo asi 10 minút kým som sa s už bolestivo ťažkým batohom a ešte ťažším bicyklom dostal na ten most. V polke som však zistil, že v skutočnosti nie som na Margithíd ale na moste nad ním. Takže som to mohol trepať dole a to už psychicky bolo na nevydržanie. Každopádne prvým cieľom bol dom parlamentu.

Cestou dole z mosta stále južne po Bem rakpart som uvidel pár sôch a Kulugyminiszterium, teda ministerstvo zahraničných vecí. Parlament sme uvideli pár chvíľ na to a bol to pohľad pre bohov. Fakt niečo neskutočné. Myslím že som sa tam zostal pozerať asi 15 minút.

Budapešť je plná vecí na ktoré sa človek pozerá s otvorenými ústami, dokonca aj na pár ľudí, ale akonáhle sa do môjho zorného pola dostal Lánchíd, teda „Reťazový most“ tak tu končila sranda. Bolo to veľkolepé. Dokonca sa hovorí, že majster ktorý kedysi tvoril tento most dbal tak na detaily, že keď si niekto všimol že levy ktoré sa pozerajú na cestu pri moste nemajú jazyk, sám sa zabil.

Na tomto moste ma dokonca zastavil nejaký miestny a niečo po mňe chcel. Rozumieť bolo iba „Jó napót“, inak nič. Slušne som povedal „Entschuldigung, ich kann nicht verstehen“ a očividne pochopil. Musím povedať, že sám vo veľkomeste a to skutočne veľkoveľkomeste nie je doibrý pocit, ale zároveň má niečo do seba a vie zpozitívniť celý deň.

Ak niekedy plánujete zájsť takto voľne do veľkomesta môžem poradiť vec ktorú som sa tam naučil. Cennejšie veci je dobré schovať do malej taštičky, najlepšie igelitky. Zlodeji sú tiež len ľudia a tak budú skôr rozmýšľať nad cennejšími vecmi. Foťák v obale presne od výrobcu vzbudí pozornosť a príležitosť. Malá taštička za to nestojí.

Po prejdení celej Andrássyho útci ma čakalo námestie hrdinov. Nik na ňom, čo pôsobilo akoby tam bol zákaz. Ale čo človek pre fotku nespraví... Pár kilometrov po meste prejsť kvôli tomu a nakoniec nič z toho nemať? Ešte keď prechádzanie každej jednej cesty bolo tak omínavé. To by som nikomu neprial.

Postupne už pocit eufórie upadal a krásna Budapešť sa menila, po videní množstva starých budov, stánkov, prejdení Margithídu a Lánchídu a okrem toho milióna iných vecí, na hnusnú Budapešť. Posledná zastávka bol tzv. Memento Park. ten sa nachádzal na úplne opačnom konci mesta. nemohol som sa na to vykašľať, avšak cesta tam nebola na mape a tak som sa musel pýtať. Raz som sa tam stratil, poblúdil, pochodil. Po malej pomoci mi miestny predavač dyní poradil smer a vyrazili sme. Bolo to ešte do kopca a kríže a nohy už vypovedali službu. Preto bol príchod sem víťazstvom ešte väčším než keď som ako malý vyhral takú tatrovku v celkom slušnej veľkosti, ale o tom neskôr. V parku ma to stálo 1500 forintov a dokonca som sa tu dohovoril anglicky. Memento park je miesto kde sa nahrnuli všetky sochy z minulého režimu a je to tam zaujímavo spravené. Miesto ktoré treba určite v Budapešti vidieť.

Teraz som mohol ísť kľudne domov. Cesta však bola dlhá a to som sa ešte nevymotal z mesta. Čakalo ma opäť centrum, kde som sa musel dostať. Cestou som však zablúdil a dostal som sa do uličiek s rodinnými domami. Nič tu nebolo, dokonca ani na mape nebola táto časť mesta, teda aspoň som ju nevidel. Zašiel som do prvého obchodíku, kde som kúpil vody a čokoládku – lahodná chuť !!! Všetko ma to vyšlo nejakých 500 forintov a keď som platil pekne som sa spýtal:“ Jó napót, hol vagyok?“ Asi nechápala, tak prišiel čas na pantomimu. Zasmiali sme sa a už som vedel kde som. Bol to skutočne super pocit, aj keď už som tu bol skoro celý deň.

Nastával však problém za problémom. Ako som objavil to pole marihuany a oprel tam môj bicykel, nevšimol som si, že z neho padla matka, ktorá držala sedadlo s batožinou a mnou. To sa už odrazilo na vykrivenom železe a tak sa toto stalo mojím primárnym problémom. Ako však zoženiem matku v Budapešti? Hmmm. Treba využiť každú situáciu a tak som vošiel do prvého obchodu. Ním bol malý obchodík Thule na ulici Budaorsi. Pekne som sa predavača opýtal:“ Please, I need a šróbovacia chujovinka for my bike“ a opäť s pomocou pantomimy pochopil. Avšak nemal. Preto som musel ísť úplne niekde inde a skutočne som našiel miniobchod s ani neviem čím. Tu som zožal úspech. Predavačovi som dal nejakých 600 forintov ktoré som už nepotreboval. Za to som si získal jeho priazeň a všetko mi pomohol namontovať a naštelovať. Bolo to aj trochu komické, ale všetko s bikom bolo vyriešené. Okrem tašiek. Tie ma trápili už od Kalnej nad hronom, kde sa na nich robila trhlinka. v Budapešti to už bola diera že sa z nej mohlo niečo vysypať. Bol som pripravený na všetko, tak som mal pri sebe aj ihlu a niť. To bol zas ten super pocit, kedy som nič nepokazil...

Po návrate na cestu Dunajským pobrežím ma čakali pekné prekvapenia. Byť galantný aj v cudzom štáte je základ. To sa mi vyplatilo keď mi žena v drobnej sukni povedala koszonom a usmiala sa. Už len pár drobností nakúpiť ako suveníry rodine a opäť na cesty. Bol som však zničený a keď som po nekonečnej dobe vyšiel z Budapešti privítal ma lejak a búrka tak neskutočná že pršalo aj do zastávky. Toto zdržanie sa vypomstilo na psychickej stránke a rátal som, že sa nedostanem ani tam kde som v noci spal... Tie fazuľky sa pomaly ani nedali jesť.

Po pár minútach som pokračoval rovnakou trasou, avšak pôsobila úplne inak. Prepracované nohy už nešli na 100% ale klesli na menej než polovicu. Každý šľap bol strašný, ale človek v takýchto prípadoch musí hľadať pozitíva a tak začína vnímať aj niečo medzi riadkami. Určite som vnímal viac než kedykoľvek z prostredia kde som. Dedinky boli prejdené a s úsmevom som sa pozeral na miesto včerajšieho odpočinku. Teraz už každý meter bol krok k domovu. Kone v Leányváry a budovy v Piliscsabe sa mi vryli do pamäti už navždy.

Nikdy by som nepovedal že sa ešte ten deň dostanem k hraniciam. Skoro som sa zbláznil keď som zbadal tú baziliku. Keď som už tu, tak aspoň noc strávim na Slovensku. A tak sa aj stalo. Štúrovská zmrzlina a kebab vychutnaný na námestí boli vrchol blaha.

Za Nánou bolo to pravé miesto k nocľahu. nájsť ho bol problém a všetko bolo mokré, dokonca aj popŕchalo. Ale aspoň som využil protichemickú pláštenku a tak to bolo ľahšie. Stan bol postavený a veci konečne napchaté vnútri. Všetko bolo mokré ale to nevadilo. Bol som na Slovensku. Ľudské hlasy za lesom mi istý čas robili strachy, ale na tie som si okolo 10 v noci zvykol. Táto noc bola najhoršia v živote. Pocit obkľúčenia a zima tak veľká že každá sekunda bola ihlami do každej časti tela. Myslím že som spal asi iba 5 – 6 hodín.

Kapitola tretia – Šialenstvo

Ráno bolo všetko ešte horšie než sa zdalo. Kukuričné pole bolo po sto metroch zahalené do hustej hmly. Zima bola zničujúca a bicykel mal problém s rovnováhou na taškách ktorú som musel riešiť asi hodinu. Po „úspešnom štarte“ sa hmla pomaličky strácala. Čím ďalej bolo viac teplo. Každú chvíľku som sa pozeral na mapu koľko som prešiel. Od Kamenína to bola ešte dosť štreka. Išlo to pomalšie ako som myslel, asi tak 4x. Z maďarčiny som si už robil srandu.

Keď sme sa po nekonečných hodinách dostali do Želiezoviec tak hneď po mne niekto chcel aby som mu predal nejaké staré rádiá alebo podobnú techniku. Tu už bolo slnko tak silné, že prezlečenie sa stalo nutnosťou. V Šarovciach som mal zrazu lepšiu náladu, ktorá však skončila keď som zbadal tie polia. Pripomínalo to tie americké nekonečné cesty cez púšť a dokonca som tam spatril aj nejaký ten motel.

Mestá, polia a zatáčky som prešiel až do Hronského Beňadika skoro totálne zlomený. Nebolo to ako že by som si chcel ľahnúť. Toto bolo horšie. Musel som sa niekde dostať, aj keď už som nevládal, túžba bola silnejšia a aj keď si človek vravieval len pozitíva, kilometre na tabuliach a fazuľky priniesli logickejšie negatíva.

Cesta na Novú Baňu však bola pekná. Skoro žiadne auto, len slnko, silný protivietor a kopce ktoré som len tak tak zvládal. Už sme hold boli v horách a nie v nížine. Každý moment sa zdal stokrát precítenejší a dlhší.

Bolo poobedie keď som sa dostal do Brehov. Tu sa len začal skutočný maratón s výdržou. Aká bola tá cesta krásna cestou tam, taká hnusná cestou späť. Prevody akoby som mal na maxime, pričom v skutočnosti boli na minime. Voznica sa stala snom a krásnou básničkou, preto keď som sa tam dostal tak som si hneď oddýchol.

Žarnovická cesta priniesla aj trochu pozitívna, pretože sa mi prihovoril chlapík na horskom bicykli. Keď ma zbadal hneď vedel, že som asi prešiel dosť a jeho prvé slová boli:“ Ty ideš zďaleka, že?“ Po dlhom rozhovore za jazdy sme sa dá sa povedať skamarátili a kecali sme o tom prečo už dnes ťažko vidieť mladých na bicykli. Preto táto cesta ubehla celkom rýchlo. Myslím že dlhšie prežívanie okamihov zapríčinil aj Ipod, ktorý sa vybil už pri Pékségu v Pilisvorosvári.

Zo Žarnovice to bola strach a hrôza. Solárne panely tu pôsobili akosi manodepresívne a tak isto ubiehala aj cesta na Žiar. Vody niet a to už bola sobota poobede. Akonáhle som došiel do Bzenice pomohol mi tu miestny predavač košíkov a dal mi fľašu vody. Bolo to fakt super. Zrazu mi nič nechýbalo. Inak v Bzenici som si všimol zaujímavý obchod – Valašsko-Kubánsky obchod ladený v rytme Kubánskej vlajky. Celkom pekné to bolo, ale už som sa dostal do fázy kedy mi to bolo sčasti aj jedno.

Hliník nad Hronom dával predzvesť blížiaceho sa Žiaru čo bol priam neskutočný sen. Do reality ma však opäť uviedli fazuľky a suchý chlieb. Cesta tu v Žiari bola plná eufórie, pretože ju dobre poznám a bola tak predzvesťou domovu. Opak sa stal pravdou keď som už tak nevládal, že prevody boli na 400:300 a v skutočnosti na 1:1. Cestou na Dérerov mlyn som z bajku asi 6x zliezol a vláčil. Inak teraz som zistil aj to, že kopec z Déreráku do Handlovej je najhorší v celej Strednej Európe a nik mi nepovie opak. Celú tú cestu som prešiel pešo. Z Novej Lehoty nasledovalo len spustenie dolu kopcom a priamo domov, kde ma už čakali hranolky a jedla tak veľa, že som za chvíľu pribral a dostal sa tak za moju neprekonateľnú hranicu 79 kíl.

Bol to taký vcelku fajn výlet a už sa teším na cestu do Ríma... :-)

 

Pár fotiek z cesty:


DSCF3177.JPG

 

DSCF3178.JPG

DSCF3179.JPG

DSCF3189.JPG

 

DSCF3191.JPG

 

DSCF3197.JPG

DSCF3200.JPG

DSCF3212.JPG

DSCF3216.JPG

DSCF3226.JPG

DSCF3232.JPG

DSCF3235.JPG

DSCF3274.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?